s posledným tvojím odsekom tak dopoly súhlasím...rodina je spoločenstvo blízkych ľudí ktorí sa podporujú ale konštelácia rodič-dieťa nie je vždy pravidlom veď aj Ježiš uprednostnil svojich stúpencov a následovníkov nad vlastnú RODINU...rodina je vzájomné prepojenie záujmov, prežitia, lásky a nie dogma
máš pravdu...rodič-dieťa je rodina ale nikto nikdy nijako tej konštelácii post rodiny neupieral...prečo pre niektorých je ťažko prijať inú formu rodiny keď to nijako nezasahuje do tej ich tradičnej?
hovoriť za iných ... pre mňa je tradičná rodina tá s tými deťmi (a vôbec nie so ženou v zástere a mužom na pive - ale normálne taká, kde sa dvaja dohodnú a sú parťáci)) ... a všetky ostatné "formy" rodiny sú odvodené - niekde sa niečo nepodarí, nejaký člen odíde, deti stratia rodičov alebo "rodičia" majú problém a dieťa sa nepodarí ...
Nemám problém so single mamičkami, rozvedenými alebo registrovanými partnerstvami ... ale to nie sú alternatívy - lebo vždy už niečo aj chýba. Niekedy sa inak nedá.
Vážim si každého človeka - ale ak je niekto slepý (nemyslím to pejoratívne - niekto môže prísť o zrak a nemôže za to), tak nemusíme hádam chodiť všetci so zaviazanými očami, len aby sa necítil menejcenný. Nemôžeme zrušiť farby a zhasnúť všetky svetlá, aby sme boli na tom rovnako. Máme mu pomáhať kompenzovať zrak - myslieť na neho, aby jeho život bol tiež fajn. Ale ten handycap tam je. To je jednoducho fakt.
Nepoznám jediné dieťa, ktoré by bolo spokojné, že sa jeho rodičia rozvádzajú. Nevidím jediný dôvod, prečo začať tvrdiť, že mať dve mamy je to isté ako mať otca mamu.
Ale ak tá mama bude žiť s inou ženou - tak budem podporovať to, aby jej dieťa mohli vychovávať obidve. Ale nie za cenu, že odpíšu jeho otca.
Pôvodne som napísal dlhú reakciu, ale potom som iba mávol rukou.
V tvojej metafore zo slepým, ten slepec nejako núti ostatných, aby sa stali tiež nevidiacimi. Do akej miery je to relevantné k tomu, aby spoločnosť oficiálne akceptovala napr. tie homosexuálne manželstvá je mimo mňa. Ak samozrejme nezastávaš názor, že po ich odsúhlasení sa stanú povinné pre všetkých, čo je skutočne nonsense prvej triedy.
Už skutočne nemám slov, ako hlúy sú ľudia v týchto diskusiách.
Podľa APA netrpia deti vychovávané homosexuálmi žiadnou ujmou oproti deťom vychovávanými heterosexuálmi. Deti homosexuálnych párov nemajú problémy so svojou sexuálnou identitou, ich osobnosť sa nijako výrazne nelíši od detí heterosexuálnych párov a takéto deti majú normálne sociálne vzťahy so svojimi vrstovníkmi http://www.apa.org/helpcenter/...
Pre výchovu dieťaťa nie je nevyhnutnou prítomnosť rodičov opačného pohlavia. V rozhovore pre ScienceDaily komentuje Staceyová výsledky svojho výskumu takto: „Najlepší typ rodiny pre deti je ten, v ktorom sa rodičia chovajú zodpovedne, oddane a stabilne. Dvaja rodičia sú, v priemere, lepší ako jeden, ale jeden naozaj dobrý rodič je lepší ako dvaja nie tak dobrí. Gender rodičov tu nehrá žiadnu úlohu.“ Biblarz, J. Timothy, Judith Stacey. How Does the Gender of Parents Matter. In: Journal of Marriage and Family, February 2010, Vol. 72, p. 17 a citát z: http://www.sc iencedaily.com/releases/2010/01/100121135904.htm --- Aká je to tradičná rodina? Po milióny rokov žili naši predkovia mimo model tata, mama, dieťa a "boli v poho". Tzv. "tradičná rodina" neexistuje, je to neexistujúci ideál - Matoušek sa napr. odvoláva na výskum v černošskej štvrti Chicaga v USA, ktorý tam odhalil 86 rôznych kombinácií súžitia detí s dospelými, čiže 86 typov rodín. Matoušek, Oldřich. Rodina jako instituce a vztahová síť. 3., rozšířené a přepracované vydání. Praha : Sociologické nakladatelství, 2003, s. 36.
poznám Matouška - jeho práce a nielen jeho .... to, že uvádza výskum o 86 typoch súžitia detí s dospelými je to, čo sa hodilo tebe - ale nie to, čo tým chcel zdokumentovať Matoušek
To, že uvádza kultúrny vývoj rodiny v podstate a venuje sa aj etnicky odlišným rodinám vôbec v jeho práci neslúži tomu, k čomu si to ty použil. Práve naopak.
Matouškovým cieľom bolo poukázať, že práve biologická rozdielnosť mužov a žien je podmienkou dobrého fungovania rodiny a tento prvok sleduje v rôznych kultúrach.
Matoušek konštatuje, že práve súčasná spoločnosť sa snaží "upravovať" prirodzenú odlišnosť mužov a žien a ich rolí vo vzťahu k deťom a tým kladie zvýšené nároky na obe pohlavia, čo rodinu ohrozuje. Píše o tom, ako prebieha v rodine socializácia detí a ako sú dôležité všetky podsystémy: rodičovský, manželský, mužsko-ženský, súrodenecký a komunikácia medzi nimi.
A nielen Matoušek: hovorí to väčšina klasikov rodinnej psychologie a rodinnej terapie (Ackerman, Satirová, Richter,Goch, Nowický, Minuchin a iní), - teda tí ľudia, ktorí pracovali s krehkým prežívaním stoviek jednotlivcov a videli, ako si nesú v sebe stopy svojej rodiny po celý život a ako je niekedy zložité odhaliť priamu súvislosť medzi súčasnými problémami a v podvedomí zabetónovanými stopami svojich rodičov a ich vzájomných vzťahov. Aj tých mužsko -ženských. Mne nestačia výskumy na malých vzorkách detí (30-40) a aj to neraz deti lesieb, ktoré mali kontakt aj so svojim otcom, ktoré hľadali to, čo hľadať chceli a porovnávali často neporovnateľné. Štatisticky vyhodnotiteľné dôsledky sa často objavujú o celú generáciu až dve neskoršie. Tak dlho homosexuáli obojstrannými rodičmi neboli. Dnes tu máme dôsledky toho, čo začalo v prvej polovici 20 -ho storočia.
Vyrastal som v typickej tradičnej slovenskej rodine a vytvoril som ju aj ja spolu s mojou manželkou pre nás a našich 6 detí. Mám už blízko 80 rokov a neľutujem. Lúčanove reči sú do biedy, rozvratu a mizérie a na demoralizáciu slovenskej spoločnosti, čo komusi veľmi dobre poslúži, len nie Slovákom. Ku Pietruchovej, Porubänovej, Monike Beňovej-Flašíkovej a pod. dopísal som si meno Lúčan. To preto, aby sa nezabudlo, kto nám ničil Slovensko.
jozef37: ja som vaša rovesníčka, ale s vašimi príspevkami nesúhlasím. Podľa mňa ste si vytvorili mýtus starých čias, kedy bolo všetko dobré, morálne, v poriadku, hovorí sa tomu starecká nostalgia. Rodina, ako všetko ostatné, sa proste mení, v niečom k dobrému, v niečom k horšiemu. S tým "ničením Slovenska" ste ma rozveselili...Čo urobíte s tým zoznamom, zakopete ho vo fľaši do zeme, aby potomkovia vedeli?!?
všetko dobré! No určite to bolo efektívne a pre deti to najlepšie. Všetky "iné" formy "rodiny" sú drahé, drahšie a pre deti nezabezpečujú prostredie na dobrú výchovu a komlexný rast osobnosti. Rozvrátené, neúplné a pokrivené rodiny vytvárajú stále väčší tlak na verejný rozpočet a ...
Nie je to tak. Aj v tomto prostredí, v týchto časoch a pomeroch je možné formovať a udržať dobrú kresťanskú rodinu. Predovšetkým s deťmi treba žiť a im sa venovať. V rodine neuprednostňovať TV, internet, mobily a pod. pred časom stráveným v rodinnom kruhu. Aj dnes je množstvo aktivít, ktoré rodinu spájajú. Ba ich je ešte viac ako inokedy. Návodov na to je dosť, ale hlavne dôsledná linaj je v desatore a veru aj v modlitbe. Nič však neslobodno presadzovať u detí násilne. Aj z našich niektorí po raze zakolísali. Potom sa vrátili zhnusení od toho čo zažili a videli. Sami majú dnes rodiny a snažia sa nás napodobňovať. Som vďačný Bohu, že sa im to doposiaľ darí. Odháňam však duchovne od nich všetkých čertov, ktorých je všade dosť. Ale modlitby sa boja ..!
Vôbec si nemyslím, že tradičná rodina a nikdy viac na večné časy! Pretože svet nie je nemenný a nikdy ani nebol. Ale je zaujímavé, že článok, ktorý má ambíciu otvárať oči (a je kvalitne napísaný) podprahovo manipuluje aj tým, že v stati o manželstve ponúka fotografie rodiny z čias Veľkonemeckej ríše. Užitočný idiot.
Fašizmus je dobrý a moderný príklad toho, kde štát budovaný na špecifickej ideológii (s výraznou prímesou kresťanstva) diktuje svojim občanom ako žiť, čo je dobré a správne a jeho porušenie sa tvrdo trestá. V tomto totalitnom zriadení boli tiež akékoľvek výchylky od normálu tvrdo odsudzované a boli dávané ideály, absolútne mimo reality, ktoré ľudia museli dosahovať.
Fašistický ideál čistej rasy a rodiny je rovnako neľudský, ako predstava americkej nukleárnej famílie z macarthyho ery, či kresťanská rodina vatikánskeho klérusu, alebo sny moskovských súdruhov.
Najväčšia "sranda" je, že tieto ideály presadzujú ľudia, ktorý majú na míle ďaleko od naplnenia tohoto ideálu.
A malá pripomienka, na koniec príspevku sa nemusíš podpisovať, tvoje meno už pod príspevkom raz je.
možno
ja nemôžem
Nemám problém so single mamičkami, rozvedenými alebo registrovanými partnerstvami ... ale to nie sú alternatívy - lebo vždy už niečo aj chýba. Niekedy sa inak nedá.
Vážim si každého človeka - ale ak je niekto slepý (nemyslím to pejoratívne - niekto môže prísť o zrak a nemôže za to), tak nemusíme hádam chodiť všetci so zaviazanými očami, len aby sa necítil menejcenný. Nemôžeme zrušiť farby a zhasnúť všetky svetlá, aby sme boli na tom rovnako. Máme mu pomáhať kompenzovať zrak - myslieť na neho, aby jeho život bol tiež fajn. Ale ten handycap tam je. To je jednoducho fakt.
Nepoznám jediné dieťa, ktoré by bolo spokojné, že sa jeho rodičia rozvádzajú.
Nevidím jediný dôvod, prečo začať tvrdiť, že mať dve mamy je to isté ako mať otca mamu.
Ale ak tá mama bude žiť s inou ženou - tak budem podporovať to, aby jej dieťa mohli vychovávať obidve. Ale nie za cenu, že odpíšu jeho otca.
V tvojej metafore zo slepým, ten slepec nejako núti ostatných, aby sa stali tiež nevidiacimi. Do akej miery je to relevantné k tomu, aby spoločnosť oficiálne akceptovala napr. tie homosexuálne manželstvá je mimo mňa. Ak samozrejme nezastávaš názor, že po ich odsúhlasení sa stanú povinné pre všetkých, čo je skutočne nonsense prvej triedy.
Už skutočne nemám slov, ako hlúy sú ľudia v týchto diskusiách.
To hlúpy myslíš na nyrra?
naozaj
??
http://www.apa.org/helpcenter/...
Pre výchovu dieťaťa nie je nevyhnutnou prítomnosť rodičov opačného pohlavia. V rozhovore pre ScienceDaily komentuje Staceyová výsledky svojho výskumu takto: „Najlepší typ rodiny pre deti je ten, v ktorom sa rodičia chovajú zodpovedne, oddane a stabilne. Dvaja rodičia sú, v priemere, lepší ako jeden, ale jeden naozaj dobrý rodič je lepší ako dvaja nie tak dobrí. Gender rodičov tu nehrá žiadnu úlohu.“ Biblarz, J. Timothy, Judith Stacey. How Does the Gender of Parents Matter. In: Journal of Marriage and Family, February 2010, Vol. 72, p. 17 a citát z: http://www.sc iencedaily.com/releases/2010/01/100121135904.htm
---
Aká je to tradičná rodina? Po milióny rokov žili naši predkovia mimo model tata, mama, dieťa a "boli v poho". Tzv. "tradičná rodina" neexistuje, je to neexistujúci ideál - Matoušek sa napr. odvoláva na výskum v černošskej štvrti Chicaga v USA, ktorý tam odhalil 86 rôznych kombinácií súžitia detí s dospelými, čiže 86 typov rodín. Matoušek, Oldřich. Rodina jako instituce a vztahová síť. 3., rozšířené a přepracované vydání. Praha : Sociologické nakladatelství, 2003, s. 36.
typické zavádzanie
To, že uvádza kultúrny vývoj rodiny v podstate a venuje sa aj etnicky odlišným rodinám vôbec v jeho práci neslúži tomu, k čomu si to ty použil. Práve naopak.
Matouškovým cieľom bolo poukázať, že práve biologická rozdielnosť mužov a žien je podmienkou dobrého fungovania rodiny a tento prvok sleduje v rôznych kultúrach.
Matoušek konštatuje, že práve súčasná spoločnosť sa snaží "upravovať" prirodzenú odlišnosť mužov a žien a ich rolí vo vzťahu k deťom a tým kladie zvýšené nároky na obe pohlavia, čo rodinu ohrozuje. Píše o tom, ako prebieha v rodine socializácia detí a ako sú dôležité všetky podsystémy: rodičovský, manželský, mužsko-ženský, súrodenecký a komunikácia medzi nimi.
A nielen Matoušek: hovorí to väčšina klasikov rodinnej psychologie a rodinnej terapie (Ackerman, Satirová, Richter,Goch, Nowický, Minuchin a iní), - teda tí ľudia, ktorí pracovali s krehkým prežívaním stoviek jednotlivcov a videli, ako si nesú v sebe stopy svojej rodiny po celý život a ako je niekedy zložité odhaliť priamu súvislosť medzi súčasnými problémami a v podvedomí zabetónovanými stopami svojich rodičov a ich vzájomných vzťahov. Aj tých mužsko -ženských. Mne nestačia výskumy na malých vzorkách detí (30-40) a aj to neraz deti lesieb, ktoré mali kontakt aj so svojim otcom, ktoré hľadali to, čo hľadať chceli a porovnávali často neporovnateľné. Štatisticky vyhodnotiteľné dôsledky sa často objavujú o celú generáciu až dve neskoršie. Tak dlho homosexuáli obojstrannými rodičmi neboli. Dnes tu máme dôsledky toho, čo začalo v prvej polovici 20 -ho storočia.